Spýtala sa ma skvelá Hana Filipová: „Prečo nestaviam radšej bytové domy, ako veľkí chlapci v obore?“ Hana je výborná ekonomická novinárka a jej otázka bola logická. Stavať byty prináša oveľa viac zisku. A ja som vlastne nikdy svoje rozhodnutie stavať rodinné domy nevysvetlil.

A tak vo dvoch častiach svojho ďalšieho blogu prinášam vysvetlenie, prečo nestaviam pre štát a prečo staviam domy a nie byty.

Ešte teraz sa usmievam prirovnanie „ako veľkí chlapci“. Doteraz som si so svojimi päťsto postavenými domami za rok nepripadal ako malý chlapec. Teraz o tom budem musieť premýšľať. 🙂

Časť prvá – Prečo nestaviam pre štát

Najjednoduchšie je stavať pre štát alebo pre mesto. Každý v obore to vie. Laikovi sa to asi nebude páčiť počuť, ale verte, že prakticky všetky zákazky pre štát a veľké mestá sú podplatené. Obvyklý úplatok sa pohybuje od 15 do 20% z ceny kontraktu. Bez takéhoto úplatku sa žiadne významné stavebné zákazky v Česku nerealizujú. Bohužiaľ, týchto 20% sa potom premieta do vyššej ceny všetkých prác, ktoré štát zaplatí. Teda týchto 20% musíme všetci zaplatiť viac na daniach, aby stavba pre štát mohla fungovať tak, ako funguje. Prípadne týchto 20% máme horšiu starostlivosť v nemocniciach a horšie platených učiteľov.

Prvýkrát som sa s týmto princípom stretol pred 25 rokmi na samom začiatku svojej profesionálnej kariéry. Ten, kto ma do toho zasvätil, bol vedúci oddelenia koncepcie a rozvoja mesta Plzne, Balihar. Ten si za súhlas nad projektom rozdelenia 60 pozemkov na rodinné domy požiadal úplatok 13 000 000,- Kč. Môžem túto informáciu bez obáv napísať len preto, že môj bystrejší kolega tú schôdzku vtedy nahrával a ja dodnes nahrávku ukrývam.

Tá jedna jediná schôdzka s týmto človekom na začiatku mojej cesty staviteľa ma absolútne zásadne ovplyvnila. Bol som vtedy otrasený a zhnusený. A tiež úprimne naivný, čo v mojom mladom veku bola vlastnosť priam priliehavá. Bol som naivný, keď som vtedy nevedel, že takto sa správa mnoho kľúčových úradníkov po celej krajine. Bol som dosť naivný, keď som veril, že Nežná revolúcia priniesla okrem slobody aj vyššiu morálku všetkým. Chápem, že tento pohľad pôsobí dnes úsmevne. Je to bohužiaľ horký úsmev. Pretože predstavme si, kde by sme boli, keby sa naivná predstava stala pravdou.

K cti mi neslúži, ako som s danou situáciou vtedy pred dvadsiatimi piatimi rokmi naložil. Bol som mladý, vydesený, bez skúsenosti a hlavne na takúto situáciu nepripravený. Úplatok som pochopiteľne nezaplatil. Našiel som medzeru v zle napísanom zákone (poradil nám ju iný, slušný úradník) a rozhodnutie tohto úradu som pirátskym spôsobom obišiel. Teda korupcii som nepodľahol, ale bohužiaľ ju ani nenahlásil. Hrdý na túto slabosť nie som.

Keď som sa neskôr s korupciou stretol ešte dvakrát, bol som už lepšie pripravený. V oboch prípadoch som svoje kroky obrátil hneď na, dnes už premiérovo, rozpustený oddelenie protikorupčnej polície. Nie je úplne príjemné vracať sa na rokovania s úradníkom zaveseným nahrávacím zariadením polície, ale je to pre mňa príjemnejšie, ako zavierať oči pred morem v našej spoločnosti. Prvýkrát som teda zlyhal, po druhý a po tretí už nie. Celkom rýchlo som si tak medzi plzenskými úradníkmi vyslúžil meno toho, komu sa o úplatok nevraví. A to je pre mňa ideál možného.

Stavať pre mesto alebo pre štát podplatenú zákazku poškodzuje morálku a prospieva účtu. Keď uplatíte úradníka, zvyčajne vám prejde ponuka aj s vyššou cenou. A absolútne isto vám nikto nepozerá pod ruky, ako kvalitne stavíte. Preto opravujeme cesty každé tri roky. A každá ďalšia oprava je nová súťaž. A každá nová súťaž je príležitosť k roztočeniu bežných schém.

Pre mňa však táto jedna skúsenosť, hneď na začiatku mojej profesionálnej cesty, znamenala rozhodnutie, že za túto cenu stavať nechcem. Tam som sa rozhodol, že nebudem stavať pre štát ani pre mestá. Sledujem svojich priateľov vo firmách, ktoré pre štát stavajú. Počúvam ich príbehy a za svoje detské rozhodnutie som úprimne rád. Možno to je to najlepšie profesionálne rozhodnutie, aké som vôbec urobil. 🙂

Druhú časť, prečo stavím domy a nie byty, nájdete tu.

Máj 2018